IDEM SA PREJSŤ
Zavolal som mladého, nech má preteky v merku. Potrebujem vyvetrať hlavu. Cez deň som mal tri telefóny od Mikiho, že šetko je v porádečku. Zaťál čo chlapci hladali Kukiho, Miki začínal mať nových kamarátov, čo od Kukiho prebehli. Naša rodina friško rástla. Aj na jazerku bola pohoda. Rybári člupkali plavákmi, hrčáli navijáky, ligotal sa silón. Spomenul som si, jak sme s tatkom každú nedelu ráno chodili sem. Tatko hodil prút a kázal mi strážiť plavák. Sedel som pri vode jak bimbas a tatko nechodil. Ráz sa chytila taká ryba, že sťáhla udicu a kým som sa postavil, bola preč aj s prútom. Šiel som mu to povedať. Nesedel v bufete, jak sluboval. Bufet bol zavretý. Vnútri čosik vŕzgalo, tak som obišiel búdu a nakúkam cez silonovú záclonku. Okno bolo špinavé a na ňom osušené muchy. Najprv vidím len regály s flaškami a poháre s horčicú. Kuknem na zem. Tam je madrac a z neho trčá nohy. Lavá holá a na pravej zešúverené pančuchy. Medzi nimi ležá ďalšie nohy, chlpaté s froté ponožkami.
Aj by som sa ďalej kukal, keby som nedostal blbý nápad. Že zabúcham. Čo šetko som mohol v jedenástich videť! A já zabúcham! Nohy sa najprv prestali hýbať a potom sa začali hýbať velice rýchlo. Bežal som na náš flek a rozmýšlal som, čo tatkovi poviem. A došiel veru nasraný, a keď som mu povedal o udici, dal mi zaucho. Potom si sadol a jak sa mu vyhrnuli nohavice, mal froté ponožky.
Preteky bežali aj bezo mňa. Julo sedel na tribúne jak reklama na nešťastie a komisári od polovníkov merali ryby. Dve učnice z hotela nosili chlebíčky a malinovky. Samozrejme, zadarmo. Miki si robil imidž. Píše sa to image. Naučil ma to Julo.
„Bude aj káva!" hovorila Paula.
Aj ona fičala s dievčencámi a hostila rybárov. Gdo chcel, naliala mu borovičku. Robila popiči dobré image. Nechal som Jula tam a stratil som sa do hory. Strašne dobre voňá tá hora pri jazere. Voda sa miéša s rybacím oným, do toho mach, listy, ihličie. V hore sa mi vždycky postaví. Chodím lesom a spomínam, čo sme tu jak chalaniská zažili. Ten bufet, tá latková búda, čo som na ňu búchal, už nestojí. Tam by malí urobiť pametník. Keď sme boli večší, to už bola iná bufetárka, Často sme tam sedávali. Miki bol už hlava našej partie, skončil
akurát gymnázium a špekuloval, či má emigrovať do Rakúska, či ísť na ekonómiu. Nakonéc začal predávať bony. Zapíjali sme zrovna v bufete modrú knižku, čo mu vybavil tatko, keď došiel na motorke bufetárkin muž a začal sa rozkrikovať, že sme moc nahlas a že bude zavírať. A to bolo ešte len pol desátej. Padli nejaké facky, dostal som já aj Miki, aj sme si
uderili. Odišli sme velice nasraní a v noci sme sa tam vrátili s kanistrom riédidla T 6000. Vytĺkli sme okienko, zasrané muchámi a dobre to poláli. Až do mesta bolo videť oheň. Na druhé ráno šetkých vypočúvala bezpečnosť, ale hovno mohli. Nepovedali sme nič. Keď nás pustili, išli sme sa ožrať k Aničke. Vtedy to nebola taká hnusná putyka jako dnes, robili tam aj tatarák. Tento prvý oheň nás dal dohromady.
„Videl si tý plamene, Edo? Videl si ich, dopiči?!" hovoril Miki.
Bol velice vzrušený. Stále to opakoval a já si myslím, že tú noc sa to nejako v ňom naštartovalo. Že tý plamene vtedy ho urobili.
Ale najvác sa naše jazero preslávilo, keď zmizla Alenka Molcová. Boli sme v televízii, furt ukazovali jej fotku, robili všelijaké rekonštrukcie a napísali o nej do novín seriál na pokračovanie. Naše mesto bolo zrázu slávne. Dnešní mladí ani neveďá, kam sa chodia kúpať. Jaké je to slávne jazero. Dnes to už vyšumelo. Ale vtedy! Šak sem potom aj dva roky skoro žádné baby nechodili. Hore-dolu samý policajt, ale čo už? Alenka fuč. Kapitán Molec, jej strýko, u ktorého bola na prázdninách, ju púšťal samú. On bol večne na záhrade a Alenka rada chodila plávať. Navyše, furt sa okolo nej gdosi ometal, čo ju chcel odprevádzať. Ibaže jedného dňa sa od jazera nevrátila. Došli aj potápači, ale zas aj odišli, lebo sa našli traja svedkovia, čo ju videli s takým slameným košíkom odchádzať domov. Cez les. Bezpečáci chodili po hore, pichali drótmi pod listy, ale nenašli nič. Kapitán Molec sa z toho zbláznil a prepustili ho z armády. Potom celé leto až do prvého snehu chodil s motyku okolo jazera a kopal ty svoje zákopy. Každý hrbolek, každú prepadnutú zem rozkopal, ale nenašiel ju. Mal som vtedy osemnásť, bolo to ledva mesác po tom slávnom ohni, čo urobil Mikiho. Velice nás to bralo. Každé pivo sme sa o nej bavili. Šak jaká chutná baba to bola! Každý deň sme ju
stretávali. Miki s ňú bol dokonca aj v kine, ale dala sa chytiť len po stehno. Šetkým sa nám lúbila. Aj preto sme zadarmo chodili pomáhať bezpečákom, rýlovali sme les, ale okrem pár starých kostí, z kerých sa vyklula pytlácká srnka, nenašli sme nič.
„Gule by som mu odrezal," hovoril Miki.
„Zabiť takého hajzla je málo," hovoril som já.
Potom začali reči, že odišla s nejakým ženatým z Pelhřimova, čo tam bol na stanovačke, ale kdoví. Českí oní sem radi chodili, to je fakt. Pionéri do tábora, starí na jazero. Bol tu pokoj, dobrá voda, blízko ke vlaku. Ale jak sa Alenka stala slávna aj v televízii, velice upadol záujem o jazero. Zavreli bufety, tržby v reštaurácii išli dole. Českí oní prestali chodiť, starí aj pionéri. Trochu prišli Maďari, ale slabota. Keby boli ludia z mesta dostali Alenkinho vraha, lebo nigdo nepochyboval, že ju zabili, obesili by ho na lampu. Aj sa dokonca hovorilo, na kerú. Na tú pred národným výborom.
KEBY BOLI RYBY V RITI
Dlho som mladého nenechal robiť. Čo jak posere Mikimu image? Vyšťal som sa v lese a vrátil sa na breh. Dievčatá zrovna niesli várnicu s gulášom a zadarmo nalievali šetkým do tanierov. O jedenástej sa začalo točiť pivo. Bezplatne. Všade boli Mikiho logá - Fitness Starr a veliká zlatá hvézda, Čo vyzerá jak písmeno M. Rybári chodili na guláš, na pivo, borovička tiekla a o chvílu niektorí neudržali ani udice. Jeden padol do vody a bol by sa utopil, keby sme ho nevyťáhli. Ďalší spievali: keby boli ryby v riti, nebolo by rybníka, strčil bych si prst do riti, vyťáhol bych kapríka. Ale boli tak nadraní, že by netrafili ani do vlastného zadku. Na počudovanie, rýb nachytali dosť. Šetky z vody, z riti ani jednu. Polovníci dali na breh stoly, zakryté igelitom a tam ich komisia merala. Komisári sa nadrali jako prví a niekedy už ani nevedeli podržať rybu, jak sa im šmýkala. Furt padali na trávu a metali sa na zemi. Ryby aj polovníci. Ale jakosi sa šetci dohodli a keď padlo pol šiestej, preteky skončili. Na pódiu sa už chystala káuntry kapela a za ňú nakúkala Jarabinka v krojoch. Keď chcel sociálny izé zakončiť akciu, nepustili ho ge slovu na velikú radosť šetkých okolo. Bubeník zrovna ladil blany a sociálny izé mekotal pred vypnutým mikrofónom. V tom buchote len otvíral hubu jak kapor. Ale tváril sa, jakoby bol v televízore. Ceny rozdelovala manželka šéfa daňového úradu,
taká pestovaná štyridsiatka a vtedy mikrofóny išli.
„Prvé miesto získava pretekár číslo devatnásť!" hovorí.
Kapela zahrala tuš a Paula donésla prvú cenu. Šetci stíchli, jak si posadali na riť. Paula ledva udvihla vežu Sony aj s reprákmi zabalenú tak, že spredu bola v priesvitnom a odzadu v striebornom papieri. Ten potlesk nemal konca-kraja a my sme vedeli, že je to Mikiho potlesk.
Na tráve nebolo človeka, čo by sa neradoval. Triezvych bolo málo, aj decká bolirádijoaktívné.
Dostávali kindervajcá a gulaté žuvačky na paličke. Oný z daňového dostal cenu útechy, ryby mu nebrali. Dostal by ju aj tak, Miki vedel, čo robí. Bol to týždňový zájazd na Capri, cez Mikiho cestovku MiTour. Aby sa nepovedalo, tak to jeho žena vyhlásila jako jednodenný zájazd do Šaštína na púť pre jednu osobu. Skoro bol aj prúser, lebo gdosi chcel meniť
mikrovlnku za Šaštín, ale učučkali sme ho. A začali hrať Dostavníci a po dvoch skladbách zrázu prestali. Bubeník pustil rýchle tempo na bubnoch, jako keď prší, a vtedy dvaja kuchári donésli prasa s citrónom v papuli. To bol další potlesk pre Mikiho. Paula sa nezdržala a nahrala mu ho na mobil. Slnko bolo už slabé a chystalo sa zapadat. Ligotalo sa na vode a šetko oblievalo pekným svetlom. Krásnejšie než inokedy boli aj polámané šmýkačky a kolotoče na brehu, aj plavčíkova kukaňa, kde jakživ nijaký plavčík nesedel. Mal som po robotke. Vyšlo to. Lieval som si borovičku do piva a tešil som sa. Všetko, čo ma sralo celý týždeň, preteky, kuchári, ceny, manažér z kapely a Paula, čo furt obháňala Jula, stratilo sa jako dym. Podarilo sa to, vedel som, že Miki ma pochváli. Rodina urobila velký skok
dopredu. Ešte som nevedel, jako velice mám pravdu.
KED BOLÍ HLAVA, TAK JU MÁŠ
Zobudil som sa vo svojej posteli. Podla svetla, na budík som nemohol kuknúť, jak ma bolel krk, bolo aspoň pól jednej. Ze slávnosti som si moc nepametal, len že Miki volal opitý, blekotal a bol velice veselý. A pamatám si Paulu, jak furt ťahala Jula do lesa a on jej utekal a rozkazoval si od Dostavníkov Slzy tvý mámy šedivý stékají na polštár. Do izby nakukol Rudi.
„Miki ťa volá," hovorí Rudi.
Idem vstať, ale kníšem sa jak námorník. Narýchlo si opláchnern ksicht a dám nové tričko. V bare už sedí Miki, v jednej ruke cigaretka, v druhej pistácije a škerí sa na mňa.
„Jak máš, Edko?" hovorí Miki.
„Jak tri razy vygrcaný," hovorím já.
„Povím ti novinky," hovorí Miki.
„Páčili sa preteky?" hovorím já.
„Jeb na preteky," hovorí Miki.
Žmurkám, jak keby som dostal kyjakom, Miki hneď zalutuje.
„Ale dobré boli, Edko, počul som. Si kamarád," hovorí Miki.
Sadnem si do kresla a opatrne kuknem na Mikiho. Nevadí mu, že pred nim sedím. Ešte mi aj rukú ukáže, že ostaň.
„Edo, dopiči, Kuki je mŕtvy!" hovorí Miki.
„Tak si ho dostal?" hovorím já.
„Odjebali sme ho aj s Mercedesom," hovorí Miki.
„Vyhral si Mikinko, gratulujem," hovorím já.
„Dopiči, prišli sme o Čikiho," hovorí Miki.
„Kurva.." hovorím já.
„Jak odpálil ten Mercedes, buchla aj rezervná bomba, čo mal v bunde. Furt nejaké omyly, krista!" hovorí Miki.
Zavrem oči, hlava mi treščí.
„Čo si dáš, Edko? Dobre si sa včera urobil," hovorí Miki.
„Ty šumivé oné nemáš?" hovorím já.
„Paula! Sprav Edovi šumítko!" hovorí Miki.
Vojde Paula a pod lavým okom má porádnú modrinu.
„Čo treba?" hovorí Paula.
„Šumivé oné," hovorí Miki.
Paula napustí vodu do pohára a hádže tam tabletku. Pohár je hneď plný bielej peny.
„A jak sa ináč máš, Edko?" hovorí Miki.
„Víš čo, račej si nedám nič. Neni mi dobre," hovorím já.
„Ale daj si volačo," hovorí Miki.
„Nescem," hovorím já.
„Ale šak si daj, keď ťa tolko núkam," hovorí Miki.
„Kakavo by som si dal," hovorím já.
„De ti veznem kakavo, ty kokot?!" hovorí Miki.
Ale hneď zakričí dozadu.
„Paula! Urob Edovi kakavo!" hovorí Miki.
„Mám ho v piči aj s kakavom!" hovorí Paula.
Miki strašne buchne do stola, že Paule skoro padne ryšavá parochňa.
„Dopiči, sprav to kakavo a nepičuj!" hovorí Miki.
Paula vybehne do kuchyne. Asi ju Robo zrúbal. Gdoví, či ešte žije učitel?
„Tak Kuki to má za sebú..." hovorím já.
„V sobotu má pohreb," hovorí Miki.
„Fíha..." hovorím já.
„Už sa na to teším," hovorí Miki.
„Hádam tam, Mikinko, nechceš..." hovorím já.
„Šak já to platím. Vdova dá urobiť len kameň," hovorí Miki.
„Ty máš velké srdco," hovorím já.
„Šak s Kukim sme boli kedysi najlepší kamarádi.
„Keby nevyskakuval, gde by so mnú dneska mohol byť!" hovorí Miki.
„Mikinko, móžem už íst?" hovorím já.
„Šak kam sa ženeš? Paula ti robí kakavo. Počuj, Edo, jakého psa by si chcel?" hovorí Miki.
„Šak já mám psa," hovorím já.
„Čuvača by si chcel?" hovorí Miki.
„Čuvač je sprostý," hovorím já.
„Alebo setra? Chcel by si setra, Edko?" hovorí Miki.
„Šak já mám setra," hovorím já.
„Edko, setra ti kúpim!" hovorí Miki.
A postaví sa a do očí mi kuká.
„De je mój Arnold?!'' hovorím já,
Postavím sa a do očí mu kukám.
„Tu je kakavo," hovorí Paula.
Lakťom si otvorí dvere a nese šálku. Stojí aj ona a kuká na nás s kakavom.
Miki hovorí; „Edko, dopiči, prepáč. Jak som cúval do garáže, prešiel som tvojho psa."
SMUTNO JE MI
Jak rodina vyletela hore, začal som já padať dole. Nemal som radosti z ničoho. Miki nakukél za tú svoju tabulu a otvoril sa mu sám celý svet. Mne sa mój svet zavrel. Ked som privrel oči, videl som behať Arnolda. A štekať som ho počul furt. Keď som otvoril šuplík, našiél som jeho vodítko. Keď som hladal pod postelú boty, našiel som jeho hračky, tú dokúsanú bárbinu, čo nepúšťal z huby. Miki mi dával vác peňazí, aj chalani vela se mnú hovorili a snažili sa ma potešiť.
„Poď na pivo, ty kokot," hovorili.
Alebo: „Máš zadarmo celú Čičolínu. Co budeš chceť, ti baby urobá," hovorili.
Alebo: Jój, ty sa s tým tolko jebeš, Edo. Já som mal štyroch psov a nežije ani jeden. Keby som sa mal jebať s každým, Čo mi nejaký fas prejde, tak mi z toho jebne," hovorili.
Boli zlatí. Arnolda som dal spáliť. Teda moc nechceli v tom krematóriu, ale jak som im prestrelil truhlu aj s nebohým, nažhavili horák. Teraz mám pod postelú urny dve. Lojzovu a Arnoldovu. Dvaja moji najlepší kamarádi a obidvaja na prášek. Kúsok popela z Arnolda som si nechal venku. Zatavil som si ho do igelitu, taký malý sáček. Nosím ho spolu s vodičákom. Pre šťastie. Dokonca som si po rokoch bol sadnúť do kostola. Akurát ból strašný hic a vnútri mali pekný chládeček. Kedysi ma sem každú nedelu vyháňala mamka, nenávidel som tý tvrdé lavice. Mój otec bol Bulhar, mamka odťálto. Tak mi katolíkov zhnusila, že som sa sám v sebe rozhodol, že sa zmením. Že sa nestanem pohanom, jako šetci moji kamaráti, čo síce do kostola chodili, ale pred branú boli samé „kokotpičakurvajebať“, potom na omši čučáli a keď vyšli, zase „kokotpičakurvajebať“. Já som sa rozhodol, že po otcovi sa dám na bulharské náboženstvo. Čo to vlastne je, nevím, lebo otec nigdy do kostola nechodil, a jak som sa pýtal,
dal mi akurát facku. Tak som si z časopisu vystrihol fotku jakéhosi kláštora s kupolami a kameným múrom, čo sa pred ním pásla koza. Dolu bolo, že: „Typický starý monastyr. V Bulharské socialistické republice je to dnes jen atrakce pro turisty." Obrázok som si nalepil na vrchnák od bot a vydržal mi dodnes. Mám ho furt na poličke. Keď nevím, čo ze sebú, kuknem sa naň. Ale ani v kostelnom chládečku nenájdem dnes pokoj. Kukám na ty malby, čo nimi omalúvali strop. Kukával som na ne jak chalanisko, keď som sa už nevedel dočkať, kedy nás farár pustí na slobodu. Je tam posledná večera, jak seďá tí maníci za stolom a ten v strede im rozdáva žemle. Strašne som vždy chcel vedeť, čo sa jedlo kedysi. Jaké polévky jedol kristuspán. Asi rybacé? Možno aj haláslé. Já mám velmi rád polévky. Omše bývali v nedelu
pred obedom a býval som na nich hladný. Vác než na farára som myslel na nedelný obed. Jak bude mamka nabírat slížovú polévku. A potom rízky. Škŕkalo mi v bruchu a omša sa menila na utrpení. Tak som nedelu čo nedelu kukal na ty malby a modlil sa, nech to už skončí. Ináč, najlepšá bola tá, jak jedného pribili na drevo. Dobré sadomaso. Boli na nej vojaci v takých
chocholatých prilbách a tĺkli kladivami do ruky jednému, čo vypadá jak náš Čiki. Jak ma gdosi nasral, predstavoval som si, jak ho na to drevo pribíjam já sám. A hned mi bolo lepšé.
Ale jeden obrázek, čo som si nikdy predtým nevšímal, ma teraz zebral. Je tam pastier s klukatú palicú, vede ovce za sebú a okolo behá jakýsi pes. Vyrazilo mi dych. Ten psisko vypadá jako mój Arnold! Jako to mohli vedet? Tristoročný kostel. Sedel som tam až do večera, pár rázy mi zvonil mobil, ale vypol som ho, lebo sa babky začali divno
kukať. Ludí chodilo stále vác a chystala sa omša. Tam já nebudem. Pretlačil som sa ke vchodu a od brány som ešte raz kukol na strop. Arnold tam ból a vrtel chvostom.
„De si ból, ty kokot?" hovorí Rudi.
„V kostole," hovorím já.
„V kostole, kokot?" hovorí Rudi.
„Čo je?" hovorím já.
„Miki išiel do Bratislavy," hovorí Rudi.
„Čo nezavolal?" hovorím já.
„Šak si mal vypnutý mobil, ty kokot. Dobre sa ten nasral," hovorí Rudi.
„Víš, jak to v kostole počuť," hovorím já.
„Tebe už úplne jebe, Edo," hovorí Rudi.
„Gdo šoféroval?" hovorím já.
„Robo. Já som tu nebol," hovorí Rudi.
„Robo dobre šoféruje," hovorím já.
„Gule ti odtrhne, keď príde," hovorí Rudi.
A pustí televízor. Dávajú zrovna správy a kukám, operujú ty siamské dvojčence, čo o nich už týždeň všade hovorá.
„Chudery baby, hlavámi zrastené," hovorí Rudi.
Ukazujú doktorov, jako režú.
„A je to v piči," hovorí Rudi.
Rozdelili ich, ale jedna zomrela a druhá je v kritickom stave. Asi též zomre. Celý týždeň, čo to počúvam, im držím palce. Nepodarilo sa. Aj já s Arnoldom som bol zrastený. Jeden z nás zomrel a druhý je v kritickom stave. Skloním hlavu a trhá mi očámi. Toto sa mne ešte nigdy nestalo. Mám zrázu mokrú ruku.
„Kurva, Edo, ty plačeš?" hovorí Rudi.
„Kurva, Rudi, já plačem," hovorím já.
Revem, teče to zo mna jako z kohútika. Za šecko, čo nikdy netéklo. Rudi ma popliéska po chrbte. Nehovorí nič. Som rád, že to vác ludí nevidí.
„Rudi, toto nikomu nepovíš," hovorím já.
„Nič som nevidel," hovorí Rudí.
Sedím pred televízorom, už dávno sú športové oné, ale já len sedím. Rudi vstane, kukne do okna.
„Mám nápad, Edo. Vím, čo ti urobí náladu," hovorí Rudi.
KULTÚRNE VYŽITÍ
Vyrazili sme do mesta. Zaparkujeme džíp rovno za kulturákom. Znútra vyrevujú ožrani.
„Na pivo nejdem," hovorím já.
„Jaké pivo, kokot? Kukneme sa na čajovňu!" hovorí Rudi.
Obídeme barák, necháme tak reštauráciu na poschodí, gde sme svojho času zažili moc srandy. Na prízemí naboku kúsok od schodov do plynovej kotolne sú dvere. Kedysi Mládežnícky klub SZM, dnes Čajovňa.
„Feťáci vyjebaní," hovorí Rudi.
Zatne peste. Citím, jako aj vo mne vre zúrivosť. Nemám rád tých kokotov s nafarbenými vlasmi. Veznem z auta bejzbólovú palicu.
„Počúvaj! No počúvaj to!" hovorí Rudi.
Oprem sa o palicu a počúvam. Znútra ide moc čudná muzika. Tak sa krúti a zavýja a stene, jako keď hadov kroťá. Ideme donútra. Babenka s náušnicami jako volant od Tatrovky ide do nás.
„Máte vstupenku?" hovorí.
Rudi ju odsotí, až si sadne na riť. Postavíme sa každý z jednej strany dverí a kukáme. Závesy sú zaťáhnuté, tak chvílu trvá, kým aj niečo uvidíme. Všade samé koberce, také farebné, jakoby perské, ale dobre zošlapané. Miesto stoličiek na zemi gulaté vankúšiky. Sedí na nich pár týpkov, vlasy po pás, kučeravé aj rovné. Tri-štyri baby škaredé jak noc. Samé reťázky a želiezka na krku. Na zemi dymí taký voňavý smrad. Na pódiu, kde kedysi szmáci robievali tomboly, seďá ďalší, nechcem povedať, že muzikanti. Kokoti. Jeden búcha na dva hlinové bubny, další píska na píšťalu a tretí dre nejakú basu, čo hrá jak husle. Moc sú zakukaní do seba, kníšú sa, jako sa vedel knísať len Riči Blekmúr, keď s Párplami vypaloval
sóla. Ale títo fasi nič poradného zahrať neveďá. Babenka s pokladničku vstane zo zeme.
„Chodte preč, prosím vás. Tu je koncert vorldmjúzik," hovorí.
„Čeho?" hovorím já.
„Vorldmjúzik," hovorí.
„Nepičuj," hovorí Rudi.
A takú jej ubalí, že odletí daléj než pokladnička. Vtedy sa týpci na zemi začnú obzerať.
„Hej, čo je?" hovoria.
„Hovno," hovorím já.
Týpci kuknú na seba.
„Horí tu nejaké hovno," hovorí Rudi.
A zašlapne ten smrad, čo ze zeme dymí.
„Abyste nevyhoreli," hovorí Rudi.
Oprem sa o vypínače, čo mám za chrbtom. Vnútri sa rozsvieti a šetci kukajú jak vysraní. Velice sa im lúbí moja bejzbólová pálka, to je hned videť.
„Prosím vás, nerušte nás, dobre?" hovorí jeden.
Kopnem ho do brucha, že zaletí až na pódium. To sa preberú aj fušeri a prestanú drnkať. Jeden na mňa kuká a neverí. Zatočím bejzbolkú a na fleku mu rozjebem basu, čo hrá jak husle.
„Múj sitár, člověče!" hovorí.
„Jebem já tvúj sitár!" hovorím já.
Robo pošle k zemi dvoch najsmelších, čo dorážajú. Vlasatí odleťá na parkety a velice ich to bolí. Ďalší sa dvihnú a zdrhajú preč.
„My jsme kapela z Hodonína. My vám nic nedéláme," hovorí jeden.
„Napiču hráte," hovorí Rudi.
Rýchlo teda zebere hlinové bubny a upaluje. Ten, čo mal basu, čo hrala jak husle, sa chce biť. Rudi mu ale jednu ujebe, a lup! zlomená ruka.
„Zavolajte políciu!" vykríkne volagdo.
Tá s pokladničku beží dozadu, ale Rudi ju dobehne, jak už drží telefón.
„To si nemala robiť, moja!" hovorí Rudi.
Otrieska jej ksicht o telefón a babenka pustí barvu. Leží na zemi a stene. Rudi sa otočí do sály.
„Už idem, Edo! Nechaj mi nejakých!" hovorí.
Vráti sa akurát, aby vyrobil posledného invalida. Chytí ho za ty jeho gorále, šecko to popraská a maník sa zjebe na koberec. Rudi ho trošíčka dokope.
„Ty feťák vyjebaný! Nechcem ťa tu vác nigdy videť, jasné?!" hovorí Rudi.
Sála sa vyčistí, a to sme tam ledva minútu.
„Hádam poďme," hovorím já.
A rozmlátím jakési sošky a také ty ezoterické pičoviny.
„Vyjebaní fašisti! Hnusní skurvení fašisti!" hovorí volajaká.
To ma teda vytočilo. Šak mój dedko bol bulharský partizán. Rudi ju chytí, takú s gorálkami, vlasatú a prsatú a pritlačí ju ge stolu. Baba ináč k svetu, velikánske zelené oči, akurát na hlave má ty dredy. Napluje na Rudiho.
„Počkaj," hovorím já.
Rudi ví, že toto je mój den. Dá mi ju, mece sa jak divá, ale nepomáha jej nič.
„Podrž mi ju trošíčka," hovorím já.
„Edo, ty kanec," hovorí Rudi.
Já nehovorím nič, šáhnem do vačku a vyťáhnem britvu. Rudi ju silnejšé chytí, já ju ešte kolenom pritlačím o stól. Trase sa jak sulc. Otvorím britvu a potom jej pomaličky orežem šetky ty dredy, čo má na hlave, jeden za druhým. Reve, Rudi jej drží ústa a ona cez prsty bučí.
Už neni odvážná. Ani nie za dve minúty má vyškopenú hlavu. Je holá jak baraní zadek. Trase sa, Rudi ju pustí. Reve a tečú jej sople.
„Teba by som nepojebal ani za milijón," hovorí Rudi.
„Padáme!" hovorím, já.
V kúte sa válajú dvaja s polámanými rukami, ináč ušli šetci. Sadáme do auta, zrázu mi je tak lahko. Rudi sviéti jako mesáčik.
„Tak čo?!" hovorí Rudi.
„Dobrý si mal nápad!" hovorím já.
Šviháme cez mesto a o chvílu sme na kopcoch, prehupneme sa cez vrchol a zastaneme pod lesom. Fajčíme, pijeme pivo z plechovky.
„Kurva, len aby si nemysleli, že sme skíni!" hovorí Rudi.
To by ho vážne nasralo. Neznáša, keď si ho mýlia so skínom. Má holú hlavu, ale fajnový dlhý kabát.
„Hádam to videť, nie?" hovorím já.
„Čo videť?" hovorí Rudi.
„Že nejsi skín. Povedz mi ty, kerý skín nosí bílé ponožky? Neni taký!" hovorím já.
Rudi prikývne. Fakt. Neni skína, čo by sa nám rovnal. Nepreští nigdo Rudiho a Eda, keď sa naserú.
KUKIHO POHREB
Odkedy Robo ubalil Paule, obchádza ju na kilometer. Asi mu Miki dohovoril. Ale ani Paula moc neprovokuje, málo ju videť s Julom. Aj sa už menej učíme. Vác sa učitel venuje Mikimu než nám, seďá spolu aj hodinu medzi štyrmi očámi, až Robo začína žiarliť. Ale Miki na také sprostosti nemá čas. Furt je v Bratislave, ráz bol v Prahe, otáčajú sa u neho všelijakí advokáti a Miki len chodí a tajomne sa usmiéva. Keby sa neusmieval, myslel by som, že máme zas
problémy. Jako vtedy, keď Csaba zradil. Ale Helga povedala Csabovi amen a tak na Mikiho nigdo nič nemá. Každý, gdo na Mikiho volačo mal, už voňá fijalky odspodu. Jako Kuki. Dneska má zrovna pohreb. Vezem tam Mikiho a kukám teda. Už pred cintorínom videť, že sa čosi velké deje. Policajti šecko ohradili barevnými páskami. Nejaké babky aj chceli ísť donútra s krhličkú, ale zelení ich račej poslali preč. Pred branú stojí zo desať bavorákov a mercedesov. Najlepší Kukiho kamarádi. Všetci sú teraz najlepší Mikiho kamarádi. Nemajú sa zle, určite nie horšé než za Kukiho.
„Edo, dáš mi pozor na auto," hovorí Miki.
„Daj si bacha, Mikinko," hovorím já.
„Ale, ty hovado, nestraš ma," hovorí Miki.
Dnes má dobrú náladu. Z druhého auta vystúpi Robo a nese venec, pomaly večší než on sám. Miki trval na tom, že ho ponese s Robom. Teda, váhu nese Robo, Miki len tak fajnovo drží stužky.
„Posledné zbohom kamarátovi," čítam.
Je to od Mikiho pekné. Miki je charakter. Ví odpúšťať, má velké srdco. Stojím na stúpačke džípa a vidím za plot. Zahrá muzika. Nejakí filharmonickí fasi až z Trenčína. Dujú trúby, je to velice slávnostné. Maličký farár čosi hovorí, ale nepočujem. Všade okolo Mikiho luďá s
rukú vo vačku, ale šecko je v porádečku. Vdova zaplače. Každý jej kuká na nohy. Má černé
pančuchy a takú minisukňu, že šetci myslá len na to jedno. Vraj má nejaké dva semestre, ale vác robila áčkovú kurvu. Potom ju Kuki nabúchal, a jej sa podarilo decko si nechať. Jak bude tichučko, nebude jej zle. Šak Kuki bol hovado, aj ju bil. Dobre sa teraz bude mať. Peňazí jej ostalo vela, dva baraky a záložňa. Nigdo z pozostalých nepočúva farára, len kuká vdove na zadek. Potom zas zadujú trúby a truhla ide do zeme. Keď sa konečne dav pohne, je videť
náhrobný kameň. Až zhíknem! Je to stĺp z mramoru a na ňom Kuki jedna k jednej! Velice pekné. Tučné písmená, že z nich zlato kapká. Též velice pekné. A kvetov, jak keď priletel Svatý otec do Bratislavy. Lúbí sa mi, že Miki neni sviňa na svojich nepriatelov. Určite vdove pomóže. Akurát tu chýba Čiki. Mal pohreb predvčerom, v tej tatranskej dedinke, gde sa narodil. Robo tam letel, Miki mal akurát Prahu. Ale poslal jeho materi obrovskú kyticu a tristo tisíc. Pomaly sa aj dozvedám detaily. Čikimu nevybuchla bomba vo vačku. Zas taký chuj to nebol. On, kerý odpálil náloží vác jak kerýkolvek banský inžinér! Miki ho vraj nútil ísť velice blízko ke Kukiho autu. Chcel mat istotu. A keď to buchlo, uletel plech a urezal Čikimu hlavu. Policajti prešlapujú z nohy na nohu, aj si spolu zapálime.
„Jak to ide, čo?" hovoria
„Pomaličky. Keby už jeseň došla," hovorím já.
Pofajčíme, pokukáme, oni huhlú do vysielačiek. Hudba hrá teraz Jestrdej. Kukiho milovaná muzika. Podávajú sa ruky a pohreb končí. Vác ludí sa tlačí pri Mikim jak pri vdove. Odťálto to vypadá, že Miki je hviezda pohrebu, šak aj je. Túrujem motor, Miki sadá.
„Aj Arnolda ti tak pochovám, Edo. Bude mať večší kameň než Kuki. A na kameni zlaté písmenká, tučné jak mój prst!" hovorí Miki.
Pomály vychádzame okolo zátarasov, pred nami aj za nami naše autá.
„Mne stačí urna pod postelú," hovorím já.
A šáhnem do vačku a ukážem sáček s Arnoldovým popolom.
„My sme furt spolu!" hovorím já.
„Drž volant a kukaj na cestu, ty kokot!" hovorí Miki.
VELKÉ VECI IDÚ BYŤ
Já som Mikiho tieň. Já, Edo Štartér, ho kryjem vlastným telom. Som tam, de je Miki. A Miki je tam, de som ja, ale on to už nevidí. Tieň neni nič. Tieň je lahký jako luft. Keď som tam, neni ma. Ale počúvam. Druhý deň po pohrebe ide Miki do vlastnej posilovne a hodinu cvičí, až sa z neho leje. Toto som uňho dávno nevidel. Dojde Robo a též kuká.
„Že dal si ma zavolať?" hovorí Robo.
„Robo mój, povedz. Rozmýšlal si niekedy, čo budeme robiť, keď padnú hranice?" hovorí Miki.
„Jak padnú?" hovorí Robo.
„Európska únia, ty kokot. Nebude už hranica s Českom. Ryžovat na utečencoch budú východňari, nie my," hovorí Miki.
„Tu jako nebude hranica? Never tomu. Roky tu je hranica, Mikinko," hovorí Robo.
„Jój, ty kokot, nekukáš televízor?! Šetci to hovorá! Darmo sme podplatili tú komisiu u nás, referendum vyšlo! Dvíhali ruky jak kokoti a my budeme čochvíla bez roboty!" hovorí Miki.
„Mikinko, to sa nám nigdy nestane. My sme na to moc šikovní," hovorí Robo.
„Budeme, jak začneme na sebe robiť. Poď do mňa, chlapec mój. Povedz, jak vypadám. Čo si ty o mne myslíš?" hovorí Miki.
A naťáhne svaly, dvihne činku a šaškuje s tými maličkými.
„Já ti mám povedať, jako vypadáš?" hovorí Robo.
„Poď do mňa. Dobrý som, čo?" hovorí Miki.
„Že pozrem najprv chrbát? Ukáž ty mne chrbát," hovorí Robo.
Miki sa otočí a svaly mu tam robá hore-dolu.
„Že jak tebe svaly hrajú? Že jaká muzika?" hovorí Robo.
„No jaká, povedz," hovorí Miki.
„Že jaký Bétoven?" hovorí Robo.
„Šecky synfónyje mi tam hrajú! A čo vidíš, mój?" hovorí Miki.
„Že dobrý si," hovorí Robo.
„Jaká pletenka, čo? Sú ty svaly nabúchané, čo?" hovorí Miki.
„Že jaký radiátor máš ze svalov?" hovorí Robo.
„Dobre sa ty kukaj. Do pol roka tam bude komplet ústredné kúrení. Odťál poťál!" hovorí Miki.
„Urobený si parádne," hovorí Robo.
Neví, čo Miki chce. A Miki sa potí, kuká do zrkadla.
„Dobrý je Miki, čo?" hovorí Miki.
„Miki je dobrý, dobrý Miki," hovorí Robo.
„Dobrý Miki dobrý, dobrý, čo?" hovorí Miki.
„Dobrý dobrý Miki dobrý, dobrý Miki dobrý, dobrý!" hovorí Robo.
„Popiči dobrý dobrý Miki dobrý, čo?!" hovorí Miki.
„Teda, popiči dobrý dobrý Miki dobrý!" hovorí Robo.
„A víš, prečo je Miki tak popiči dobrý Miki dobrý dobrý?" hovorí Miki.
„Nevím," hovorí Robo.
„Lebo je symetrický," hovorí Miki.
Robo len kýva hlavú.
„Že jako mám v symetrii hlavu aj telo. Lebo ty móžeš mať telo jak Švarceneger, ale keď máš v hlave nasrané, furt si len kokot," hovorí Miki.
Miki sa utre do uteráka s levom, čo kúpil v Tunise.
„Víš Robo, koho ty pred sebú vidíš?" hovorí Miki.
„Pozerám a vidím dobrého Mikiho dobrého dobrého popiči Mikiho!" hovorí Robo.
„Ty už nič nehovor, ty ma len lúb. Víš, koho vidíš pred sebú? Nového honorárneho konzula!"
hovorí Miki.
Robo nechápe, no o chvílenku sa usmeje.
„To je to, o čom sme sa bavili?!" hovorí Robo.
„Je to tu! Víš Robko, jaká je to sila?! Je to tu!" hovorí Miki.
„Pod sem, nech ti zagratulujem!" hovorí Robo.
Tuho objíme Mikiho. Uterák s levom padá na zem.
„Fakt si dobrý, Miki, kurva!" hovorí Robo.
Sadnú si do kožených sedačék. Miki ponúkne Roba, fajčá.
„Šetko sa zmení, tu to začne ináč vyzerať. Počúvaj, naše decká sa nigdy nesmia dozvedeť, jak sme začínali. Nesmia to nigdy vedeť, jak sme my im pripravili budúcnosť!" hovorí Miki.
„Sila, dopiči, sila!" hovorí Robo.
„Honorámy konzul, víš, čo to je?! Šetko tu začne po novom. Kožené bundy? Do piči kožené bundy! Fitnesko? Do piči fitnesko!" hovorí Miki.
„Ale Čičolínu si necháme?" hovorí Robo.
„Ešte aj dalšú otvoríme. Ale potichúčky. Ukáž ponožky!" hovorí Miki.
Robo nadvihne gaťu. Jak keby slnko vyšlo.
„Bílé máš?! Do piči bílé ponožky! Oblek nosiť budeš! Šak si zástupca konzula!" hovorí Miki.
„Jáj, Mikinko, august je a ty na mna ideš s Vánocámi? Zástupca konzula? Jáj, dopiči!" hovorí Robo.
„A nebude sa tu nadávať! Žádné kurva, cecky, čo som to chcel! Tu sa bude hovoriť na úrovni!" hovorí Miki.
„Jaké Vánoce nám ty šetkým robíš!" hovorí Robo.
„Veru tak, Robino, drž sa len pekne svojho Mikiho a budeš mať Vánoce, Mikuláša, Velkú noc aj MDŽ naráz! Len sa drž Mikiho!" hovorí Miki.
Postaví sa, zebere uterák a vybehne z posilovne. Robo tam ostane. Neví, čo ze sebú. Šibne mu? Nešibne? Čo urobí? Tancuje a neverí sám sebe! Krúti sa a hlavú sa mu hoňá myšlienky, že zastav sa zem, zastav sa ty, čo je už toto? Vánoce v auguste? A sňahové vločky padajú do kopca? A že nevím, čo sa se mnú deje? Zebudím sa, strčím ruky do závesa, odhrnem závesa a tam zima? V auguste?! Vločky leťá do kopca jakoby nič?! A šetci za oknom tancujú lambádu? Zahrnem závesa, pirulu zeberem, lahnem a keď sa zebudím, strčím zas ruky do závesa? A že odhrnem závesa? A že čo vidím? Sneží v auguste furt?! Vločky leťá do kopca? A luďá tancujú lambádu? A na rohu Jackson ide pre noviny? Jáj, zastav sa zem, Robo je popiči šťastný, stoj! Musím volať! Musím to volakomu povedať! A hneď ťahá mobil a ťuká.
„Edo! Dopiči, poj sem! Musím konzultovať!" hovorí Robo.
„Už idem, Robo," hovorím ja.
Popracem mobil a kuknem na neho. Šak tam celý čas v kútiku sedím. Šak som Mikiho tieň. Robo ťuká nové číslo.
„Rudi, chcem s tebú konzultovať!" hovorí Robo.
Sková telefón a ešte trošíčku tancuje.
„Edo!" hovorí Robo.
Reve do dverí jak tur. Zakývam mu.
„Šak som furt tu!" hovorím já.
„Dopiči!" hovorí Robo.
Ked ma už tak pekne pozdravil, obzerá si ma. Hneď sa otvorá dvere a do posilovne vbehne Rudi.
„Čo je? Kuki ožil?" hovorí Rudi.
„Že jaký humorista prišél?! Piču drž račej!" hovorí Robo.
Rudi vidí, že sa ide pracovať. Postaví sa vedla.
„Čo cítite? Že sú Vánoce! Jebe mu, povíte si. Že v auguste? Lenže mne nejebe, lebo naozaj sú Vánoce! Ideme zpívať koledy!" hovorí Robo.
„Neprehnal si to s jonťákmi?" hovorí Rudi.
„Ty už nič nehovor, Rudi, ty ma len lúb. Dvihnúť gate, obidvaja!" hovorí Robo.
Dvihneme teda a kukáme na bílé ponožky. To je moja pýcha, bílá ponožka. Denne dvakrát si mením bílú ponožku na každej nohe. Jak ideme hrať karty a nemáme bílé ponožky, nezahráme si. A Robo na nás škaredo kuká.
„Bílé ponožky?! Do piči bílé ponožky!" hovorí Robo.
Zaštrngá na moju reťázku, omaká Rudiho prstene.
„A čo je toto? Reťázky, prstene?! Do piči reťázky, prstene!" hovorí Robo.
Zatrepe koženú bundu.
„Kožená bunda? Do piči kožená bunda! My sme odteraz konzultanti! Lebo Miki je náš konzul! Tento barák začne mať úroveň! Dáte si našiť černé obleky jako v amerických filmoch! Pištole sa budú nosiť, ale nenápadne. Ide nová doba. Dostanem kanceláriu a tam drevený telefón. Zvoní, zvoní, ale jebem naňho. Já sem gdosi! Nechodím už do terénu, konzultujem z kancelárie! A on furt zvoní! Dvihnem a zarevem - komu tykáš, ty kokot?! Položím sluchátko a pekne ďálej konzultujem. Aj vy chlapci tak. Na úrovni. A žádné kurva, cecky, čo som to chcel! Musíte robiť na sebe! Lebo idú Vánoce, chlapci, pre celú rodinu! Rozmýšlajte!" hovorí Robo.
Popliéska Rudiho po pleci a odíde z fitneska. Hneď sa vráti.
„De ste v piči tolko?!" hovorí Robo. „Ideme konzultovať“.
NOVÁ DOBA
V tých dňoch, kedy boli šetci takí vytešení z Mikiho konzultovánia, já jediný som bol smutný. Já, Edo Štartér, som svojimi rengénovými očámi videl za roh. Videl som, že naša rodina sa miesto hore začala šmýkať dole. Aj keď to tak na začátku nevyzeralo. Najprv mi zavolala tá babenka. Že chová psov a že či nechcem setra. Že ví, že som stratil Arnolda a že mi chce pomócť. Ból som za ňú, sedeli sme na kávičke a po dlhém čase som si s kýmsi dobre
pohovoril. Ináč bola k svetu. Keby nemala okuláre a nosila kratšé sukne, nevím, či by som sa bavil iba o psoch. Dala mi telefón, že jej móžem deň-noc zavolať, keby som potreboval. Že ona a jej kamaráti mi pomóžu. A hovorila, že já nejsom taký zlý, jako vypadám. Potom Miki začal prestavovať barák. Hlavný vchod do fitneska prerobil a do fitka sa chodilo bokom. Urobil v chodbe taký drbnutý pultík a tam sedela Paula a striedala sa s nejakú černovlasú, jakože recepcia. Vlastne tam stále sedela tá černá, Paulu som tam videl iba ráz. Zrovna prišli tí dvaja právnici, také ty extra vychcané svine, čo hovorá sem-tam v telke a vysekali už z basy najvačšé kurvy slobodného Slovenska. Zrovna tedy Paula robila recepčnú. Vítali sme ich pomály chlebom a solú. Miki aj chcel návštevy hostiť borovičku a kaviárom, ale vyhovorili
sme mu to.
„Nepchaj sa nikomu do riti," hovoril Robo.
A Miki si dal povedať. Ale radúval sa z tých dvoch velmi. To boli naši luďá a Miki, jak sa ich bál, tak ich potrebuval a jaksapatrí si ich obchádzal. Ked s nimi rokuval, strážil som im bavoráky. Paula robila na nich oči, nosila kávu a slané, ale hneď ju to prešlo. Vlastne ešte raz bola na recepcii, jak došiel nejaký menší oný z ministerstva hospodárstva, ináč pilne drela angličtinu. Učili sme sa vo volném čase šetci a Julo sa stal členom rodiny. Na školu sa vykašlal. Už bol september v polovici a nigdo ho neposielal preč. Mikiho učil osobne. Chemikár Julo u nás normálne urobil kariéru. Sám sa naučil anglicky. Tak mu lepilo, že spíkoval jak žeravý. To nemám z vlastnej hlavy, já vím len havarjú a kamán bejby, ale jeden z Čičolíny hovoril.
„Prízvuk nemá dobrý, ale dohovoril by sa," hovoril ten z Čičolíny.
Robo odvtedy, jako ubalil Paule a chcel Jula zaklať, bol pokojný jak bábatko. Usmieval sa a vodil si denne inú kurvu, aby to Paula videla. Ale tej to asi bolo fuk. A jak aj nebolo, hrala to na jedničku. Miki mal roboty vác než predtým, ale nebolo dňa, aby nás nevyskúšal.
„Havarjú tudej. Rudi?" hovoril Miki.
„É..., gút, nie, kurva! Fajn! Ajm fajn, Miki!" hovoril Rudi.
Zrovna si bol zebrať z obchodu tresku a tri žemle.
„Hau mač iz it?" hovoril Miki.
Rudi sa zamyslel. Čo treska stojí, nevedel zaboha, lebo v lahódkach nakupoval vždy zadarmo, šak sme ich chránili. Takže sa potil dvakrát jak inokedy.
„Fiš? É... tú meny... many... mač... mač... fifty koruna, fórty haliera," hovoril Rudi.
„Haliers, ty kokots?! Uč sa, krista!" hovoril Miki.
A potom prišiel krajčír a meral nás na obleky. Na skúšky do salónu sme nechodili, asi sa bál, že jakživ už uňho nebude nigdo šiť. Radšej to nosil rozšité na ramienkách a skúšali sme ve fitnesku. Do týždňa sme boli oblečení jak do opery. Kolečko sme robili stále v bundách, Šak ani baník nejde do bane v nedelkovom. Šaty sa nosili povinne doma. Potom Miki povedal, že aj kolečko sa bude robiť v oblekoch, nech naši partneri viďá, že sme solídna firma. Nevím, či to pomohlo, platili jak predtým, to značí, že sem-tam niékdo nemal dosť a dostal nakladačku jak predtým. Ale jedno sa musí uznať. Je to rozdiel, keď tomu, gdo neplatí, jebne niegdo v riflách a koženej bunde, jako keď mu jebne niegdo v parádnom dvojradovom obleku. Vyprážané po papuli hned ináč chutí.
ZLATÁ TABULA
Raz zavčas rána došiél remeselník a navŕtal nám do múra štyri dierky. Miki pri ňom stál a ukazoval, gde. Najprv sa kukal z blízky, potom sa kukal až s chodníka, či je to dosť vysoko. Chlapík tam našróboval zlatú tabulu a čakal. Miki sadol do džípu a chodil hore-dolu po ulici a
kukal z auta, jak je tú tabulu videť. Najprv išiel krokom. Bolo ju videť. Vrátil sa a išiel rýchlejšie. Zas ju bolo videť. Nakoniec sa prehnal okolo osemdesiatku a kukal na tabulu.
Furt ju bolo videť. Potom sme sa kukali my. Ale už len tak pri dverách. Parádna pozlátená, francúske písmenká a jakési arabské hakybaky.
„Až teraz si honorárny konzul, Miki. Nie že by si nebol, ale víš. Tabula je tabula," hovoril Robo.
PRIHLÁS SA